Pamätám si to úplne jasne – sedel som na drevenej podlahe našej obývačky a počúval otca, ako spieva staré pastierske piesne a hrá na harmonike. Tie chvíle vo mne zasiali hudobné semienka, ktoré dlho rástli len v súkromí môjho sveta. Hudba bola pre mňa vždy niečo osobné – môj vlastný priestor, kam som sa uchyľoval, keď som chcel vyjadriť svoje pocity alebo si jednoducho vyčistiť hlavu. Dlho som ani neuvažoval o tom, že by som svoje skladby mohol ukázať niekomu inému.

„Korene a krídla. Ale nech krídla zapustia korene a korene sa vznesú do vzduchu.“ – Juan Ramón Jiménez

Moje detstvo bolo plné ľudovej hudby. Môj otec tancoval a spieval vo folklórnom súbore, takže naša domácnosť žila zvukmi, ktoré sa v našom regióne odovzdávali z generácie na generáciu. Neučil ma cielene – jednoducho sme spolu spievali, tancovali a hrali. Hudobné rytmy a melódie som nasával rovnako prirodzene, ako som sa učil rozprávať.

Roky som si skladal hudbu len tak pre seba. Bolo to ako písať si denník, len namiesto slov som používal tóny a rytmy. Po strednej škole, keď sme s rodinou nevynechali jediný folklórny festival, som začal skúšať, ako by zneli ľudové piesne v kombinácii s modernými zvukmi. Robil som to čisto pre radosť – bez myšlienky, že by to mal niekto počuť.

Veľká zmena prišla s rozvojom digitálnych technológií. Zrazu bolo možné mať doma malé štúdio a svoju hudbu zdieľať online bez veľkých nákladov. Uvedomil som si, že možno nastal čas podeliť sa o svoje skladby. Nie preto, že by som túžil po sláve, ale s pocitom, že moja kombinácia folklóru a modernej hudby by mohla osloviť ľudí, ktorí hľadajú niečo autentické a trochu iné.

Vykročiť z tieňa anonymity nebolo jednoduché. Ako začiatočník si dobre uvedomujem, koľko sa ešte musím učiť a ako veľmi môžem rásť. Zároveň však cítim, že aj táto cesta objavovania – tento proces hľadania vlastného hudobného hlasu – môže byť zaujímavá pre ostatných. V čase, keď je veľa hudby dokonale vyleštenej a predvídateľnej, možno existuje priestor pre úprimnosť začiatočníka a pre radosť z objavovania.

Pod menom Kejzen som začal tvoriť prvé skladby, ktoré som sa rozhodol zdieľať. Sú to jednoduché pokusy o spojenie folklórnych prvkov s elektronickou hudbou – tradičné spevy nad modernými rytmami, ľudové nástroje upravené cez digitálne efekty. Viem, že tieto prvé pokusy majú svoje nedostatky. Často možno pôsobia skôr ako koláž než ako harmonický celok. Ale práve táto nedokonalosť je súčasťou ich hodnoty – zachytávajú začiatok cesty, nie jej cieľ.

Nedávno som strávil týždeň v Tatrách, čo sa ukázalo ako zlomový moment. V tichu hôr som začal hlbšie skúmať, ako vlastne fungujú folklórne melódie a zároveň som analyzoval, na akých princípoch stojí elektronická hudba. Prekvapilo ma, koľko podobností som našiel medzi týmito zdanlivo vzdialenými svetmi – napríklad ako sa štruktúra tradičných balád podobá ambient technu, alebo ako sa niektoré pastierske ozdoby podobajú elektronickým zvukovým moduláciám.

Momentálne pracujem na EP s názvom „KÓD“, ktoré bude mojím prvým ucelenejším hudobným vydaním. Viem, že ako začínajúci umelec mám pred sebou ešte dlhú cestu učenia sa a experimentovania. Nezaujíma ma však dokonalosť – chcem vytvárať hudbu, ktorá úprimne vyjadruje, kto som: človek s koreňmi v ľudovej tradícii, ktorý žije v digitálnom 21. storočí.

Na čom stojí moja tvorba

Ako začínajúci hudobník s láskou k folklóru a záujmom o moderné zvuky vidím svoju cestu ako špirálu – neustále sa vraciam k svojim koreňom, aby som ich nanovo objavil a rozšíril. Vďaka dnešným technológiám môžem zdieľať túto cestu so všetkými jej nedokonalosťami a objavmi.

Verím, že pravá hodnota hudby nespočíva v technickej dokonalosti, ale v úprimnom vyjadrení vlastnej skúsenosti. S pokorou a nadšením robím svoje prvé kroky ako Kejzen – nie ako hotový umelec, ale ako človek, ktorý sa vydal na cestu hudobného rastu a objavovania. A rád by som vás pozval, aby ste túto cestu sledovali so mnou.